Bol začiatok mája a jeden z tých teplých dní, kedy všetko ožíva. Ja, zaneprázdnená finálnymi projektami, som práve trávila čas v nákupnom centre hľadajúc plátna, farby a iné potrebné veci na realizáciu posledných zadaní. Vybrala som sa do nemenovaného obchodného reťazca v tom najhoršom možnom čase - okolo piatej hodiny večer. Z toho kvantá ľudí, ktoré sa predierali regálmi, som zastala až pri jednom, aj to pri pokladni. Robotník. Taký ten klasický, v zašpinených monterkách a mozoľatými rukami, ktoré značia, že nimi pracoval ešte pred pár minútami.
,,Nech sa páči,'' povedal prízvukom, ktorý som hneď spoznala. Náš, východniarsky. Ten, ktorý som ja síce kvôli štúdiu kade-tade nikdy v takejto intenzite nepochytila, no poznala ho. Pozrela som sa na to, čo kúpil a bez hanby, otvorene.. bolo mi do plaču. Kúpil si štyri rožky, tresku a pivo. Typický východniar, povedala by si značná časť Bratislavčanov. Typický východniar, hovorím si to aj ja. S trochu väčším rozdielom.
Robia za smiešne peniaze, čím dehonestujú úroveň, majú smiešny prízvuk, sú to jednoduchí ľudia, ''živaria na treske a paštekách'', kvôli nim sú kolóny, sú to len alkoholici, cpčkári, mali by sa vrátiť tam, odkiaľ prišli, východniarov v Bratislave netreba... to je len zlomok komentárov, ktoré sa objavili pod článkom na facebooku známeho slovenského média. Evidentne tak vidí východniarov určitá časť Bratislavy. Spomeňme si na slávneho Joža Ráža a pesničku Johnny Paštekár, v ktorej cpčkárom odkazuje, aby si vybrali slamu z topánok.
Pamätám si, ako môj, dnes už bývalý frajer, oznámil kamarátovi, že chodí s východniarkou. ,,Preboha s východniarkou? Kto normálny by s východniarkou chodil,'' znela jeho reakcia. Môj ex si z toho ťažkú hlavu nerobil. Mal ma rád, aj keď som občas povedala slovo ako z iného sveta alebo zatiahla tak, že som z toho bola sama prekvapená.
Rozumiem mnohým predsudkom a sama nepatrím k tým hrdým východniarom, ktorí porovnávajú Hlavnú ulicu v Košiciach s tou Obchodnou v Bratislave. A neznášam slovo Blava! Uvedomujem si však problémy a chyby, ktoré na východe našej krajiny panujú. Uvedomujem si však aj to dobré, to, čo je prehliadané, najmä tými, čo kritizujú.
Ten robotník, ktorého stretnete kupovať si tresku a rožky, nie je človekom, ktorý žije chudobným životom. Nešetrí na sebe preto, aby to následne prepil v krčme, ako nás učia stereotypy. Väčšina z tých robotníkov má na východnom Slovensku rodinu, ktorú prácou v okolí svojho bydliska nedokáže uživiť. Sú to otcovia, ktorí chcú pre svoje deti to najlepšie a to dokonca aj v prípade, že sa ukracujú o čas s nimi.
Rozumiem aj ich frustrácií, byť v meste len kvôli práci a čakať, kým sa odbije týždeň a budú môcť ísť domov tam, kde to milujú. Šetriť na jedle, aby mohlo ich dieťa dostať hračku, po ktorej tak túžilo. Aby mohlo mať nové tenisky, keďže z predošlých už výrastlo. Aby mu nechýbalo nič na svete...radšej bude všetko potrebné chýbať jemu.