Dajte nám 5 eur a zahráme na kameru čo chcete. Rómovia v správach

Autor: Paula Kentošová | 26.6.2019 o 10:30 | (upravené 26.6.2019 o 17:04) Karma článku: 4,63 | Prečítané:  1873x

V predchádzajúcom blogu som opisovala návštevy v rómskych osadách, ktoré som postupne absolvovala približne od svojich 17 rokov. Tentokrát by som sa však rada zamerala na jednu jedinú. Tú, ktorá ma negatívne prekvapila.

Keďže v blízkosti hlavného mesta je o čosi ťažšie nájsť rómsku osadu, viacerí známi mi (ne)odporučili Plavecký Štvrtok. Nie veľká obec s pomerne veľkou početnosťou rómskych obyvateľov sa nachádza blízko Malaciek, a tak som sa rozhodla, že na túto krátku cestu pocestujem sama. 

Dostať sa zo železničnej stanice do osady nebol žiaden problém. Ten nastal až po príchode tam. Tak, ako väčšina osád, sa aj táto vyznačovala nie dvakrát príjemným zápachom, zablatenou cestou a schátranými domami. Na začiatku môj zrak pritiahla kopa farebných vrchnákov z plastových fliaš, mohlo ich byť niekoľko stoviek. Netuším, načo ich zbierali a či ich vôbec niekto zbieral. Ich farebnosť sa mi však zapísala do pamäte. Pravdepodobne ako jediná ,,farebná'' vec. 

Podobne ako pri predošlých návštevách osád, aj tentokrát som si počkala, kto sa ku mne prihovorí a obetuje svoj čas na to, aby mi ukázal ako to v ich osade vyzerá. ,,Chcela by som vidieť osadu, ako žijete,'' odpovedala som na otázku ženy, ktorá za sebou ťahala voz s drevom. ,,No ja jedu spátky, ale šak pódte,'' kývla rukou Záhoráčka. 

Hneď po tom, ako sme dorazili k jej domu, k nám pribehli tri deti. Naše cesta bola o čosi príjemnejšia, ukazovali mi, kde býva Fero, ktorý sa páči Alici, ale aj kde sa môžu hrať deti a ktoré územie už patrí len tým starším. ,,K ním nechoď, sú zlí,'' chytilo ma za ruku dievčatko. Odtiahla som sa od zakázaného územia, aj keď som až neskôr zistila, že zlí sú ''len'' preto, lebo jej cez leto zobrali loptu a nechceli vrátiť až pokiaľ sa nerozplakala. 

,,Alica! S kým to ste?'' zvrieskol zrazu mužský hlas. ,,To je teta Paulínka, ona chodí do osád a niekedy ich fotí a robí z toho výstavy,'' odpovedalo dievčatko. ,,Novinárka?'' podišiel ku mne muž. ,,No, áno, pracujem aj ako novinárka, no o týchto návštevách nepíšem, to je čisto pre môj fotografický smer, ktorý študujem,'' vysekala som zo seba. Obávala som sa priznania toho, že som novinárka, aj keď to bolo pri týchto návštevách naozaj nepodstatné. Netušila som, že o pár mesiacov sa o tomto rozhodnem napísať blog. Vedela som však, že mi počas nejednej návšteve poznamenávali, že novinárov nemajú radi. Len tu prídu, napíšu, ako sa máme zle, ako jeme psy, robia z nás senzácie a nikto sa nás vôbec neopýta, aká je pravda. Pamätám si na tieto slová do dnešného dňa. 

,,Ja o vás nič nenapíšem do novín, takéto témy ani neriešime,''  dodala som mužovi. ,,Tak ale ste novinárka. Tak pódte sem, ja vám to vysvetlím,'' mávol rukou a naznačil mi, aby som ho nasledovala. Úprimne, toto bol ten moment, kedy som sa v osade veľmi bála a priam ľutovala, že som tam prišla sama. ,,Toto je náš šéf,'' potľapkal po pleci akéhosi vajdu. Okrem toho, že bol dvakrát väčší ako ja, priateľsky veru nevyzeral. 

,,Víte, milá pani. Takto to nefunguje, že vy tu jenom prídete, napíšete, urobíte fotku. Tu je už dávno používaný systém. Čo chcete? Hnev? Alebo smiech?'' opýtal sa ma a ja som ostala v nemom úžase. ,,Nerozumiem, ja si predsa odfotím to, čo uvidím, ako sa tu budem cítiť,'' odpovedala som, až teraz si uvedomujem, že pomerne drzo. ,,Ak chcete len dvoch- troch ľudí, dajte mi 5 eur a oni vám zahráju co povím,'' povedal o čosi priateľskejšie. Falošne som sa usmiala a uvedomila si, že som v riadnej šlamastike. Okrem toho, že som totiž neplánovala dať nikomu ani cent som sa začala báť, že bez akéhosi príplatku ma nemusia pustiť von. ,,Nebojte sa, každý to tak robí. Šák ste videli minulý týždeň v telke jak sa bili pred kameru? Nemali času ta rýchlo potrebovali materiále,'' ubezpečoval ma. Za 50 euro mi vraj môžu predhodiť aj ''hlupáka'' čo neskončil základnú školu, vraj už dvakrát povedal niečo, z čoho sa neskôr stal virál. 

,,Ó, ďakujem, to je veľmi praktické,'' začala som klamať len preto, aby som náhodou niekoho nenaštvala. Nie som totiž až taká hrdinka, ktorá by si len tak dovolila odporovať dvom cudzím mužom na území, kde som poznala len plastové vrchnáčiky. ,,Aj do novín také občas dávame, dobre to bude vypadat,'' dodal mi. O nič také som pochopiteľne nestála. Išlo mi stále o zachytenie tých pravých emócií, bolo mi jedno, či by boli zlé či dobré. 

,,Mohla by som si ešte raz prezrieť osadu a prísť za vami?'' opäť som zaklamala. O pár sekúnd na to sa na zavolanie muža opäť zjavilo pri mne malé dievčatko, tentokrát však samé. Len čo sme sa priblížili k farebným bodkám, pozrela som sa na hodinky a začala bedákať, ako už nestíham na vlak a odišla. S negatívnym dojmom a s nula zábermi. 

Pozn.: Na fotenie okolia a prostredia som povolenie pravdepodobne nepotrebovala, no vo svojej práci som sa skôr zameriavala na samotných ľudí. Týmto blogom určite nechcem povedať, že všetci novinári či redaktori, ktorí kedysi dokumentovali život v Plaveckom Štvrtku, im za to zaplatili. Minimálne traja, štyria, ktorí túto ponuku prijali, však nástojili akési pravidlá, ktoré sa snažia aplikovať aj na ďalších. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Rozhovor

Autor Gorily Holúbek: Flašíka viem vysvetliť, polícia sa mi neozvala

Kvalita nahrávky je podobná originálu.

Dobré ráno

Dobré ráno: Johnson prekvapil a dohodol sa s EÚ na odchode

V sobotu zasadne britský parlament

Komentár šéfredaktorky

Čo nám Gorila hovorí o Ficovi a Haščákovi

Gorila ponúkla jasnú predstavu, ako si interpretujú fungovanie štátu.


Už ste čítali?