Prechodila som slovenské rómske osady. Žijem a neokradli ma

Autor: Paula Kentošová | 21.6.2019 o 14:45 | (upravené 21.6.2019 o 14:59) Karma článku: 10,03 | Prečítané:  6828x

Policajná razia, ktorá sa pred šiestimi rokmi odohrala v Moldave nad Bodvou, ale aj rôzne diskusie pod článkami s rovnakou tématikou, ma inšpirovali napísať tento blog. Nie všetky rómske osady sú totiž problémové a zlé.

Narodila som sa na východnom Slovensku v malom mestečku, ktoré má vo svojom okrese hneď niekoľko rómskych osád. Už od útleho veku som tak registrovala rómov, ktorí sa zberali do lesa na drevo, aby si zakúrili v skromných príbytkoch, ale aj tých mladých ,,cigáňov'', ktorí sa len tak túlali po meste a predvádzali sa. 

Po skončení základnej školy som sa vybrala študovať do Košíc. Mala som 16 rokov, keď sme ako študenti fotografického dizajnu dostali zadanie popasovať sa s reportážnou fotografiou. Chodiť len tak po meste sa mi však nechcelo. A tak som sa spolu s ďalšími troma kamarátmi vybrala na Luník IX.

Sľúbila som si, že moje skúsenosti opíšem pravdivo, niektoré z nich sa vám preto možno budú zdať nevhodne pomenované, no tak si ich to 16-ročné dievča vo mne pamätá. Dnes by som ich už zrejme pomenovala inak. ,,Počuješ ten hluk?'' opýtal sa ma kamarát. ,,Áno, pozri, tam to je,'' odpovedala som a ukázala som na obrovskú bytovku, ktorá pripomínala päťuholník. Začali sme sa smiať, vyzeralo to totiž ako nejaká pevnosť. Okolo územia, na ktorom sa totiž nachádzalo to nechválne známe sídlisko, tiekol malý potok. Niekoľko minút trvalo, kým sme si zvykli na nepríjemný zápach.

Nešli sme ďaleko, len na začiatok. Mali sme, pochopiteľne, rešpekt. Už po niekoľkých minútach k nám prišla hŕstka detí, ktoré sa dožadovali našej pozornosti. Hrali sa, pýtali sa nás na všetko, tancovali, chceli s nami hrať futbal. Dvaja starší v mojom veku sa pýtali, ako je možné, že ešte nemám dieťa a manžela. Smiala som sa, myslím, že môžem hovoriť aj za mojich kamarátov keď poviem, že sme sa tam necítili zle. Určite však ešte nebolo na mieste povedať, že sme cítili komfort. Niečo sa ale vo mne pohlo, aj keď som o tom prv nemala ani len tušenie.

Prešlo niekoľko týždňov a ja som sa v slnečný deň opäť rozhodla navštíviť Luník. Len tak, úplne sama, možno sa opäť podaria nejaké fotky. S drahým fotoaparátom, mobilom, peňaženkou s dokladmi som opäť za pomocí detí prešla celé sídlisko a ochotne odpovedala na milé detské otázky. O týždeň na to som sa tam vybrala s kamarátkou, tentokrát sme navštívili farnosť, kde deti trávili svoj voľný čas. Cítila som pokoru a nech to znie akokoľvek divne, aj bezpečie. Bol to veľký paradox, keďže Luník rozhodne nepatrí medzi najkrajšie miesta. Ošarpané bytovky, špinavé ulice či popísané steny boli však v kontraste s dobrotou, ktorú som mohla na vlastné oči vidieť. ,,Deti sú tu pokladom. Tých väčších, problémových, určite netreba ľutovať.Aj tú sa nájdu fagani, ktorí po meste kradnú a ubližujú. No malé deti si vážia učebnice a škola je pre nich posvätným miestom. Je to pre nich akousi záchranou,'' opísala mi učiteľka základnej školy. 

,,Joj, my tak nemáme radi keď tu behajú kamery,'' vraví mi ďalej žena, ktorá pred sebou tlačí kočík s približne 5-ročným dieťaťom. ,,Furt nás len v zlom ukazujú, urážajú, provokujú,'' pokračuje za chôdze. Vtedy som pochopila prečo nemám problém v žiadnej rómskej osade. Nikdy som totiž len tak na drzovku nezačala cvakať, ako žijú. Počkala som si, kedy ma oslovia, kedy sa sami rozhodnú ukázať mi časť svojho života. Niekedy som nečakala skoro vôbec, inokedy aj 20 minút. Nikto však po mne len tak nezačal hádzať kamene, nadávať mi alebo sa skrátka nebezpečne obšmietať. 

O dva roky na to som sa rozhodla navštíviť ďalšie rómske osady, tentokrát tie na dedinách. ,,Teta, vy ste taká štýlová vaau,'' začalo sa so mnou rozprávať malé dievčatko, ku ktorému sa neskôr pridalo ďalších 5 detí. Každé jedno z nich mi chcelo ukázať kde býva, akú ma školskú tašku, novú čelenku, loptu, alebo kde býva jeho bratranec z druhého kolena. Volali ma dnu, núkali mi jedlo, ale aj sirupovú vodu. Zakaždým som slušne odmietla. Ich príbytky boli totiž natoľko skromné, že mi poväčšine pripomínali len akési búdy. Samozrejme na každom z nich bol satelit. Vraj to treba mať. Neskôr som vlastne pochopila, že rómovia niečo také, ako hospodárenie s peniazmi, vlastne nemôžu ani len pochopiť. Kde majú vidieť príklad, keď žijú izolovaní, v jednej kope?

Do troch hodín som navštívila každý jeden kút z osady s tým, že sa moja skupinka akosi rozrástla. Vyprevádzalo ma totiž viac než 30 detí. Každé jedno z nich ma museli na záver objať a ja som musela sľúbiť, že na nich nikdy nezabudnem a budeme ,,furt kamoši''. 

Uvedomujem si, že som počas svojich výletov mala aj veľký kus šťastia. Tí problémoví ''cigáni'', ktorých sa často krát boja aj iní rómovia, mi ani raz neskrížili cestu. Viem, že v každej osade sa ich nájde zopár. Zároveň som si však istá, že ich pomer prevažuje počet dobrých a skromných ľudí, ktorí žijú v pokore. Náš sociálny systém im však nepomáha začleniť sa. Pretože to je podstatné, nie prídavky či rôzne benefity. Ukázať im, že aj oni sú ľudia a patria medzi nás. 

 

Pozn.: V ďalšom blogu by som sa chcela venovať aj jedinej negatívnej skúsenosti, ktorá ma počas približne 10 návštev osád, stretla. Považujem ju za na toľko veľkú, že si zaslúži osobitný priestor.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Rozhovor

Autor Gorily Holúbek: Flašíka viem vysvetliť, polícia sa mi neozvala

Kvalita nahrávky je podobná originálu.

Dobré ráno

Dobré ráno: Johnson prekvapil a dohodol sa s EÚ na odchode

V sobotu zasadne britský parlament

Komentár šéfredaktorky

Čo nám Gorila hovorí o Ficovi a Haščákovi

Gorila ponúkla jasnú predstavu, ako si interpretujú fungovanie štátu.


Už ste čítali?