Skončila som na psychiatrii

Autor: Paula Kentošová | 12.2.2019 o 9:00 | Karma článku: 10,04 | Prečítané:  12967x

Keď som bola mladšia, myslela som si, že smutní ľudia sú len tí, ktorí sú chudobní a tí, ktorí sú starí. Podľa mojej teórie by sa tak mladá, krásna žena, nemala dôvod trápiť sa. Aj to je však príčina, prečo upadla do depresie.

Ľudí ako ona by mala vraj depresia míňať na míle ďaleko. Len nedávno začala svoj vek písať číslicou 2, nemusí splácať žiadnu hypotéku, pochádza zo slušnej rodiny, ktorá by jej zniesla aj modré z neba a medzi jej jediné povinnosti patrí chodiť do školy a do práce, pomocou ktorej si popri škole privyrobí celkom slušné peniaze. ,,Ak by mi niekto pred dvoma rokmi povedal, že budem mať depresiu, povedala by som mu, že už som ju mala. Dovtedy som si totiž myslela, že depresia je obyčajný smútok, ktorý cítime pri zlom počasí alebo pri zlej známke,'' priznáva a odvráti oči odo mňa, ako keby sa hanbila. 

Maturita. V očiach nás, tých, ktorí ju už absolvovali, len akási formálna banalita. Ruku na srdce, že sa však pred ňou väčšina z nás tiež stresovala. ,,Nepatrila som medzi ľudí, ktorí by štúdium flákali, skôr naopak. Bolo prirodzené, že som chcela zmaturovať čo najlepšie,'' spomína.

Prijímacie skúšky na vysokú školu. ,,Nikdy som bohužiaľ neinklinovala k žiadnemu odboru, na ktorý sa dá dostať bez námahy, a tak prišlo krátko po maturite ďalšie sedenie nad knihami a stresovanie, či sa vôbec dostanem na vysokú školu,'' vraví ďalej a poznamenáva, že nátlak dostať sa na vysokú školu mala na svedomí najmä rodina. ,,Rodičia a tiež ich rodičia, vyštudovali vysoké školy. Právnická, marketing, filozofia, ale aj chémia,'' pokračuje ďalej. 

Šikana od učiteľky. ,,Na prvej hodine mi zazvonil mobil. Ospravedlnila som sa, no ešte predtým som si vypočula monológ o svojej nevychovanosti a o tom, že takí ľudia nemajú na vysokej škole čo robiť. Jej hodiny som vymeškala len dvakrát, aj to, keď som mala angínu. Jej predmety si prenášam už druhý semester,'' hovorí s hnevom, no v jej očiach sa skrýva ľútosť. ,,Nikdy som si nepripadala taká hlúpa, ako teraz. Keď mám pocit, že som naozaj pripravená, ukáže mi, že nie som. Ten, čo sa na jej prednáške ukázal len raz má samozrejme Bčko,'' dodáva na margo školy. 

Ohováranie. ,,Po tom, ako som sa začala na diskotéke rozprávať s dobre vyzerajúcim chlapcom, činil sa môj expriateľ. Všetkým naokolo narozprával, že som mu vyfajčila na parkovisku,'' horko ťažko vysloví vetu. Klebete vraj veľa ľudí neverilo, no ona sa aj tak hanbila ako pes. ,,Nevedela som, či mám ľuďom vysvetľovať, že taká nie som a či sa to ku nim vôbec dostalo. Mala som paranoje.. veď keď sa to dostalo ku mne..'' krúti hlavou.

Psychiatria. Bolo niekoľko dní pred oficiálnym koncom semestra a ona sa zrútila. Neprišlo to len tak. Už dlhé mesiace predtým pociťovala, že niečo nie je v poriadku. Verila kamarátom, že bude dobre. ,,Vraveli mi, že nemám byť prečo smutná a že sú to sprostosti. To ma bolelo ešte viac,'' opisuje mi vtedajší stav. ,,Bol pondelok večer a ja som sa učila na skúšku. Nepamätám si toho veľa, neviem, prečo som zrazu začala plakať a triasť sa. Nebola som schopná vydať ani hlásku. Asi som sa mykala, pretože si o mne mysleli, že mám epileptický záchvat,'' s trpkosťou mi vykresľuje detaily jej najhoršieho dňa v živote. 

,,So záchranármi som nekomunikovala, teda vraj. Prevoz v sanitke si nepamätám, som si však istá, že som kopala. Bála som sa, no nevedela som čoho. Bola som bezmocná,'' pozerá sa hore, ako keby sa snažila odpútať od spomienok. Krátko na to, ako ju previezli do nemocnice, jej spravili všetky potrebné vyšetrenia. Doktorka však vedela, že problém je niekde. ,,Takých ako si ty tu mám každý mesiac minimálne desať,'' zakrútila očami. To gesto si vraj bude pamätať navždy. 

,,Pamätám si, ako som sedela v malej ordinácii a psychiater sa ma pýtal na to, ako sa poslednú dobu cítim. Išiel z neho pokoj, a tak som mu povedala všetko. Všetko zlé, čo sa v uplynulých mesiacoch stalo, od ohovárania po tom, ako som sa rozplakala počas šoférovania v aute. Verila som mu. Keď ma však poslal do izby, začala som kopať a kričať. Nechcela som. Bála som sa. Čo na to rodičia, čo na to kamaráti, čo na to spolužiaci a učitelia?'' tlačia sa jej do očí slzy. 

Posledné, čo si pamätá je, ako prechádzala chodbou. Vyzeralo to presne ako z filmu. Dojem bol však pochopiteľne horší. Ľudí, ktorých zbadala, ju vyľakali na smrť. Neprítomné pohľady, divné výrazy tváre - to všetko jej pripadalo ako nočná mora. Z paniky tak začala kričať, že je v poriadku a že chce ísť domov. Sestrička ju uložila do postele a podala tabletku na ukľudnenie... zrejme bola pripravená.

Ráno, keď prvýkrát otvorila oči, začala plakať. Nebol to totiž zlý sen, ale realita. Druhýkrát sa zložila po tom, ako do nemocnice dorazili jej rodičia s plačom. ,,Videla som, ako som ich sklamala. Aj keď mi to nikdy nepovedali,'' končí svoje rozprávanie. Po týždni odišla s papiermi s označením depresia s opakovanými úzkosťami.

,,Vystavovala som sa stresu, všetci odo mňa očakávali čoraz viac a ja som sa bála. Každé svoje zlyhanie ma bolelo, možno preto som dnes blázon,'' vraví už s malou ľahkosťou a dávkou humoru. O polroka sa opäť zaradila do normálneho života, do ktorého teraz však patrí aj psychoterapeut a čoraz menšie dávky antidepresív. ,,Snáď nie už dlho,'' pousmeje sa. So svojím príbehom sa však doteraz podelila len s rodinou. Vraj to, čo sa stane v kuchyni, má ostať doma. ,,Jedného dňa však vykričím celému svetu, že dávať si pozor na svoje mentálne zdravie nie je hanba. Je to dokonca nutnosť,'' sľubuje. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Analytik: Novinári sa na Slovensku stávajú škodnou

Novinári sa na Slovensku stávajú škodnou, tvrdí mediálny analytik.


Už ste čítali?