Matka ma hodila do decáku

Autor: Paula Kentošová | 8.1.2019 o 9:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  7306x

,,Vieš čo by deti v detskom domove dali za to, aby...'' zaznelo z úst mojich rodičov niekoľkokrát počas mojej najväčšej puberty. Nevedela som,neviem a našťastie nebudem vedieť. ,,Dal by som všetko, no nemám nič,'' odpovedal mi.

Druhé najväčšie mesto Slovenska mi okrem impozantných prechádzok hlavnou ulicou, nezabudnuteľných kultúrnych, ale aj spoločenských zážitkov, pomohlo určiť životné hodnoty, a tak trochu ma v niektorých oblastiach prevychovať. Veľký podiel v tom mali aj návštevy krízového centra na konečnej zastávke odľahlého sídliska. Práve tam som ho stretla. 

Mal 23 rokov, na hlave bielu šiltovku, sklonenú hlavu - no aj tak ste si nemohli nevšimnúť fakt, že celá jeho tvár a ruky sú spálené. Neviem ako vaša zvedavosť, no tá moja pri pohľade naňho doslova kričala. Po dievčatku, ktoré ho poznala a doučovala, som mu nechala odkaz, že by som sa s ním rada porozprávala. Nevedela som o čom, vedela som len, že je to človek, ktorý ma spálené telo a neodváži sa ľuďom pozerať do očí. Nehľadajte za tým žiaden novinársky inštinkt, v tom čase som mala len 17 rokov. ,,Ahoj, som zaskočený. Vraj sa so mnou niekto chcel rozprávať,'' podal mi ruku a krátko na to sa predstavil. Myslím, že to bol jediný rozhovor v mojom živote, ktorý som viacmenej neviedla ja. 

,,Prečo si tu?'' opýtala som sa po chvíľke rozprávania o bežných veciach naokolo. ,,Keď si z detského domova, inú šancu nemáš,'' povedal mi a ja som sa zamyslela. ,,Ako je to možné?'' neveriacky som sa opýtala a on začal vysvetľovať tak, aby som to pochopila aj ja, človek zo šťastnej, vysporiadanej rodiny. ,,Zázraky sa dejú vo filmoch alebo tým, ktorí sa narodili pod šťastnou hviezdou,'' začal. 

Možno to bude znieť paradoxne, no na svoje detstvo sa rozpamätáva pribúdajúcim vekom. Jeho mama bola ľudovo povedané radodajka, ktorá si striedaním chlapov občas privyrobila na to, aby nakŕmila svoje tri deti. V osudnú noc ich nechala doma samé, len pri horiacej svieci, ktorá im často krát vynahrádzala elektriku. Stalo sa to, načo sa s hrôzou pozeráme vo filmoch - drevený dom zhorel takmer do tla. ,,Mal som to nešťastie. Prežil som, zatiaľ čo moji dvaja súrodenci zomreli azda tou najhoršou smrťou,'' smutne rozprával. 

Z kontextu je azda všetkým známe, čo nasledovalo. Len 10-ročný chlapec pochopil trpkosť života najťažšieho kalibru - jeho matka ho do košickej nemocnice prišla navštíviť len raz - a to, aby mu do rúk vložila 100 korún. To bol práve moment, kedy pochopil, že v živote ostal na všetko sám. ,,Bol som v detskom domove, nenávidel som to tam. Mal som pocit, že všetko je vopred určené,'' zamračil sa a ja som sa nestačila diviť. Do detského domova sa zaradiť nevedel, na rozdiel od väčšiny tam prišiel vo veku, kedy chápal, že je nechcený. ,,Nevedel som sa s tým vysporiadať. Dnes svoju mamu nenávidím, no aj tak mi všetko nie je jedno. Zničila mi môj život a mojim súrodencom ho zobrala. Dostal som sa na miesto, kde mi okresali možnosti študovať. Nemohol som si vyberať tak ako bežné deti, mohol som si vyberať medzi učňovkami. Teraz mám cez 20 rokov a chodím vypomáhať, kde sa len dá,'' pokračovala lavína boľavých slov. 

Mizerný plat mu nedovolí platiť si čo i len izbu v podnájme a zároveň stravu. Preto bolo jednoznačným riešením krízové centrum, keďže ako úradne dospelý nesmie v detskom domove zaberať miesto ďalším deťom. Ak to kapacita povoľuje, je možné v ňom ostať, no ,,dospelé dieťa'' musí prispievať istou čiastkou. ,,Viem, že sa na mňa pracovníčky snažili byť milé, viem, že ja som bol ten, ktorý bol mnohokrát zlý. Systém detského domova na Slovensku je však katastrofálny. Nikto ma nepripravil na život, dali mi nocľah, jedlo, no nedali pochopenie a možnosť výberu. Dali mi zoznam škôl na ktoré je vhodné, aby som šiel, prihlásili ma na krúžky, na ktoré chodilo najviac detí. Dali mi vlastne len možnosť predĺžiť moje utrpenie,'' dodal. 

Neviem, ako tento príbeh končí. Aj keď sme spolu chvíľu komunikovali, náš kontakt sa prerušil. Niekoľko známych ho vraj videlo piť alkohol na dúšky v rockovom podniku, iní zas tvrdia, že svoj život už sám ukončil. Počas nášho rozhovoru mi nielenže pripomenul, aká dôležitá je rodičovská láska a ako si treba vážiť každý jeden okamih a vec, ale aj to, že pomáhať sa skutočne dá len srdcom. Deťom z detských domovov netreba poskytnúť len strechu nad hlavou, ale aj pochopenie, dôveru vo vlastné rozhodnutia a nakoniec to najdôležitejšie - lásku. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mistrík odstúpil z prezidentského súboja, podporil Čaputovú

Mistríkovo rozhodnutie ocenil aj prezident Kiska a tiež podporil Čaputovú.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Toto by Čaputová nemala zahodiť

Po dvadsiatich rokoch môže prvé kolo vyhrať blok mimo Smeru a HZDS.

AUTO

Prichádza malé SUV Škoda Kamiq. Aké sú naše prvé dojmy?

Zaboduje priestorom aj bohatou výbavou.


Už ste čítali?