Cítim akúsi morálnu povinnosť vysvetliť čo je mojim úmyslom, aj keď to v tomto internetovom svete nie je vôbec potrebné. Presadzovanie postojov, produktov, rád, či bežné rozprávanie o svojich zážitkoch sa stalo tak samozrejmým, že v dobe ,,online boomu'' nás ani neprekvapí blog od človeka, ktorý naposledy čítal Antigonu.
Do istého okamihu som verila, že rada, ktorú dostanem od iného človeka je hodnotnejšia než môj vlastný pocit. Zabudla som na staré známe ,,hlúpy ťa nevypočuje a múdry vie čo má robiť'' a ochotne nasávala rady okolia a to aj za cenu, že som, paradoxne, hlúpla.
Zvláštny ľudský zvyk nám káže radiť druhým to, čo pomohlo nám. Vzniká začarovaný kruh - aj keď to myslíme najlepšie a snažíme sa pomôcť, nútenými radami škodíme a ubližujeme. Nemusíme mať tri tituly pred menom aby sme si uvedomovali, že to, ako reaguje na danú situáciu sused z vedľajšieho vchodu, nie je posvätnou modlou aj pre nás. Môže, no nemusí. To, že riešenie problému nosíme v sebe si uvedomuje len malé percento šťastných ľudí. Zrazu sa čudujeme, že na to, čo nám pripadalo ako bezvýchodisková situácia, nám s ľahkosťou odpovedie malé dieťa či graffitti nápis na zrekonštruovanej mestskej budove.
O čo viac energie by nám zostalo, ak by sme ju nevenovali potláčaniu sĺz počas toho, ako sa na radu dobrého priateľa snažíme zabudnúť na konflikt s kolegom, nepríjemné dorozumenie so sestrou či naopak vytrvalo vypisujeme a riešime problémy ,,za horúca''. Možno je čas konať intuitívne a nechať radu, nech sa ozve sama... ale to by som opäť radila.